Projekt Ruiny pripravuje festival inej hudby na schátraných, opustených miestach. Organizátori priestor na festival vyčistia, upravia a sprístupnia verejnosti. Projekt Ruiny II. sa konal v Rakottyayiho vile v Lučenci a súčasťou programu boli aj fotografické výstavy. Traja fotografi, tri rôzne techniky. Dierková komora bola jednou z nich.
Zadaním pre nás, fotografov, bolo zachytiť vilu svojimi očami a ukázať tak návštevníkom náš pohľad na tento priestor. Ak sa pozerajú dvaja ľudia na to isté, vidia obidvaja to isté? Ak fotia traja fotografi to isté miesto, nafotia ho rovnako?
To, čo sme videli očami, sme potrebovali zachytiť a ukázať ďalším. Keďže do hláv nám zatiaľ nikto nevidí, museli sme zvoliť nejakú formu záznamu. Veronika vzala filmovú klasiku s bleskom, Ema expirované polaroidy. Ja som vzal svoj doma vyrobený drevený pinhole. Každý podľa svojej predstavy o finálnom výsledku.
Niekedy ma premáha pocit, že veď tie pinhole fotky sú zaujímavé len tým, že sú fotené na pinhole. Odfoť to isté mobilom a je to obyčajný cvak. Keď sa však nad tým zamyslím, je to úplne prirodzené. Ako jeden z prvých „iných“ objektívov si mnoho fotografov kupuje pevnú päťdesiatku. Chcú pekné rozostrené pozadie aké mobilom alebo seťákom nevedia dosiahnuť. Nechcú obyčajný cvak, chcú krajšiu fotku. Keď chce niekto vo fotke ešte väčšiu „hĺbku“ tak skúsi stredoformát a je očarený. Tá fotka je „iná“. A to isté odfotené mobilom vyzerá v porovnaní so stredoformátom obyčajne. Ak mám teda predstavu, ako chcem aby výsledné fotky vyzerali a vizuálne stvárnenie je pre mňa dôležité, tak je prirodzené, že tomu prispôsobím výber techniky.
Ak chcem zachytiť neprikrášlený stav, surový, taký ako je, tak použijem blesk. Ak chcem poukázať na plynutie času a nevyspytateľnosť osudu, použijem expirované polaroidy. Ak chcem zdôrazniť monumentálnosť stavby, použijem môj pinhole.
Vilu som navštívil počas jednej z brigád čistenia priestorov. V ten deň bolo zamračené a čarovné svetlo, ktoré pri západe slnka napĺňa vilu som si mohol len predstaviť. Organizátori vynášali nahromadený odpad, presúvali nábytok, tvorili miesto pre hudubné vystúpenia. Prechádzal som sa medzi nimi so statívom a hľadal kompozície. Dostal som krátky výklad o minulosti vily a predstavoval som si ako bude priestor vyzerať cez dierku camery obscury.
Fotenie dierkovou komorou ma naučilo si výsledný záber pred odfotením predstaviť. Dierková komora nemá hľadáčik. To, čo odfotím vopred nevidím tak, ako to bude vyzerať na filme. Vidím to len vlastnými očami a musím zohľadniť vlastnosti môjho pinhole fotoaparátu. Šírku záberu, skreslenie veľkostí a vzdialeností, pri dhších expozičných časoch si musím predstaviť čo zmizne (resp. bude rozmazané) zo záberu následkom pohybu. Keďže s týmto mojím fotoaparátom fotím už niekoľko rokov, viem odhadnúť, čo všetko asi bude na fotke a ako to bude vyzerať. Napriek tomu pri vyvolávaní vždy cítim isté napätie, či sa všetko podarilo alebo čo ma tentokrát prekvapí. To je jeden z momentov, ktorý mám na fotení dierkovou komorou najradšej. Počas celého procesu je to o predstavách, očakávaniach a následne o tešení sa alebo sklamaní. Každopádne, vždy sú v tom nejaké emócie :)
Tri fotografické série boli súčasťou festivalu a svoje miesto si našli v jednej z miestností vily. Osobne som sa na Projekte Ruiny II. nemohol zúčastniť a tak som atmosféru miesta mohol nasať iba z fotografií a článkov, tak ako to môžete urobiť aj vy napr. tu alebo tu.
Ak vás Projekt Ruiny zaujal, tak pozrite na ich web alebo Facebook, práve pripravujú ďalší festival, tentokrát v Rimavskej Sobote.
